Záblesky minulosti

Mrazivý február.

Na úsvite prebieha zachytenie filmovej scény. V hmle zahalenom lese sa v žalostnom rozpoložení vlečie dlhý rad unavených ľudí. Chladné počasie sa zabodáva do špiku kostí kráčajúcim väzenkyniam. Pre oko skúseného kameramana je tento strhujúci pohľad na komparzistky, dokonale hrajúce smútok a utrpenie pri natáčaní vojnového filmu, hotovým zážitkom.

Vládnuca atmosféra je natoľko podobná udalosti z minulého storočia, že aj keď som ju predtým nezažila, teraz viem, aké to vtedy muselo byť strašné. Vo vnútri prežívam pocity, vyplavujúce môj súcit nad krutosťou, ktorú predtým museli znášať moji predkovia, ale aj iní. Babka mi raz rozprávala, ako jej mama prežila jednu z najhorších dejín ľudstva. Hovorila mi o vojne, koncentračnom tábore i o pochode smrti, ktorý sa práve nakrúca.

Idem pomaly. So sklonenou hlavou. Schválne šúcham za sebou ľavú nohu. Hrám, že ju mám zranenú. Na chrbte zrazu ucítim štuchnutie palicou a poháňajúci pokrik veliaceho esesáka, „schneller!“ Zapotácam sa a padnem na zem. Potom mi niekto položí svoju veľkú ruku na chrbát.

„Poď, pomôžem ti vstať,“ prihovorí sa mi mužský hlas, ktorý však neznie rozkazovačne, ako predtým. Je príjemný. Môjmu sluchu jediný lahodiaci zvuk z celej tejto uplakanej, uvzlykanej, ukašľanej a ukričanej scény. Tú kakofóniu potlačím do úzadia a vnímam len jeho slová. Podáva mi svoju ruku. Prijmem od neho pomoc. Ako vstávam zo zeme, pomaly si premeriavam mohutnú postavu muža v kostýme nemeckej uniformy. Pohľadom sa zastavím na jeho tvári. Vtom momente zračím v jeho tajomných hlbinách záblesk minulosti. Zjaví sa mi pred očami udalosť, v ktorej sa odohráva zoznámenie môjho pradeda s prababkou. Vtedy, počas druhej svetovej vojny, v koncentračnom tábore sa prvýkrát spoznali.

Vidím, ako unavenej a osudom týranej prababke pomohol pradedo vstať z hustého, šmykľavého bahna. Pradedo sa na ňu usmial a lichotivo zavtipkoval, že keď si zmyje tú bahennú masku z tváre, bude mať potom krásnu pleť. Ona sa tiež naňho usmiala. Srdce jej zaplesalo, keď našla niekoho, kto ju bude ochraňovať, starať sa o ňu a prinášať nádej v lepšiu budúcnosť v tých hrozných časoch. Od tej chvíle začala láska medzi nimi kvitnúť. 

„To bolo neuveriteľné,“ vraví neodolateľne príťažlivý muž stojaci predo mnou. Precitnem, akoby zo sna a spýtam sa ho: „Prosím?“

„Prepánajána, čo to robíš?! Človeče, si esesák a nie záchranca z Červeného kríža! Uvedomuješ si, že si práve pokazil scénu,“ kričí režisér cez megafón na fešáka, až mi to skoro uši odtrhlo.

„Prepáčte, pane,“ povie môj záchranca a otočí sa smerom k hlavnému vedúcemu.

„Dámy, boli ste skvelé, ale musíme to celé ešte raz natočiť! Takže, všetci späť na miesta, kde ste začínali!“ zavelí režisér.

„Rozkaz, pane!“ zasalutuje, pričom mi nachvíľu upustí ruku. S úsmevom sa obracia späť ku mne. Cítim sa celá nesvoja, a tak radšej rýchlo uhnem jeho pohľadu a mierim si to na začiatok svojej cesty. Vzápätí sa znovu moja ruka ocitá v jeho dlani. Zastaví ma jeho úprimná starosť o mňa.

„Počkaj, si v poriadku? Nechcel som ťa tak moc štuchnúť, prepáč,“ ospravedlní sa mi v domnení, že môj pád na zem bola jeho chyba. Ale nie je to tak, ako si myslí. Trasiem sa. Je to stále tou zimou, či záplavou beznádejných pocitov, čo utápajú moje srdce v čoraz silnejších prílivoch? Zahalená rúškou hanblivosti sa otočím k nemu. Otvorím ústa v nemom úžase, ako sebaisto stojí a čaká na moju odpoveď. „Nie, nie je to tak...ja, ja som svoj pád len hrala,“ dostanem zo seba nakoniec a srdce mi búši o stošesť.

„Skutočne? Nuž, tak dobrý výkon si podala,“ to je celé, čo mi stihne povedať. Pretože už nás režisér pobáda, že čas nestojí a že čas sú peniaze.

Neskôr na obedovej prestávke vo veľkom vyhrievanom stane. Blúdim očami po prítomných a hľadám ho. Za krátko ho zbadám, ako si sadá za lavicu a chystá sa jesť. Ja už mám skoro zjedené, a len sa rýpem s vidličkou v jedle, a pritom ho celý čas pozorujem. Baví sa s nejakými chalanmi. Rada by som vedela, o čom sa rozprávajú, ale je tu hlučno. Túžim s ním byť niekde osamote, no zároveň mám strach, že sa voľajako pred ním strapním. Videl aj on predtým to čo ja? Alebo čosi podobné ako dávna spomienka? Všimol si ma. Zaborila som svoj zrak do taniera, dúfajúc, že nevidí, ako sa červenám.

Hneď po obede a toalete ideme znovu natáčať, až do večere. Režisér si striedavo vyberá rozdelené skupinky ľudí podľa veku, pohlavia a na nových, ešte nepotetovaných komparzistov. A ja som sa medzitým so svojím „záchrancom“ míňala.

Stmievanie sa blíži ku svojmu koncu. Ešte pár minút a les prikryje čierny plášť.

Keď dokončíme natáčanie poslednej scény, vraciame sa späť do stanu. Som medzi poslednými. Pred stanom ma zastaví on, na koho celý tento deň myslím. Odtiahne ma kúsok ďalej a pýta sa šeptajúc: „Videla si to aj ty, že?“

„Čo myslíš?“ odpovedám otázkou, pretože si nie som úplne istá, aký majú vlastne význam pre nás tie výjavy. 

„Naše minulé životy.“

Čo? Takú priamu odpoveď som nečakala. Snažím sa skryť svoje zaskočenie. Mlčím. Lenže moje mlčanie hovorí za všetko.

„Povedz, že mám pravdu,“ vyzve ma, nech to potvrdím.

„Je toto nejaká skúška? Akú rolu spolu hráme?“

„Jednoduchú,“ odpovie a svoje dlane mi položí na tvár. Úplne skameniem a pozorujem ho s vypleštenými očami, čo sa chystá ďalej urobiť. Tlkot srdca vo mne silnie, a keď si ma pritiahne bližšie, jemne ma bozkáva na pery. Vlna horúčavy ma v tej zime vonku zohrieva. V jeho náručí zatvorím oči a vzájomne si predávame pocity vzrušenia.